La Fuente de la Alcachofa

Autor: Dáša Baliarová | 20.5.2018 o 19:01 | (upravené 20.5.2018 o 19:06) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  64x

 

           Príbeh som napísala ešte na strednej škole v španielskom origináli neskôr preloženom do slovenského jazyka. Motívom bola účasť na konkurze Garcilaso de la Vega, čo je literárna súťaž organizovaná španielskou ambasádou na Slovensku. Je to môj vôbec prvý rozsiahlejší literárny text a ja som naň hrdá. Má svoje chyby a veľa vecí by som dnes určite napísala inak, ale takto odráža mňa v dobe, v ktorej vznikol. Legenda pochádza z nádhernej knihy od José María Escudero Ramos "Historias, curiosidades y algunas leyendas del antiguo y del moderno Madrid". Všetky miesta aj historické súvislosti sú skutočné. Moja tvorba je štylisticky ovplynená mojimi najväčšími spisovateľskými láskami - Giovanni Boccaccio a Lion Feuchtwanger. 

 

                 Leto roku 1783 bolo neobyčajne horúce. Tiene vysokých budov sa ako hady kĺzali po strechách nižších príbytkov a bezmocne sa ich snažili ukryť pred neľútostným júlovým slnkom. Hocikomu by sa bola zakrútila hlava pri pohľade na iluzionistickú kaskádu tieňov, ktoré dopadali na ulice oddychujúceho mesta. La Mujer Muerta, ktorá sa rozprestiera niekde na hraniciach Madridu a Segovie, tam pokojne ležala a dennodenne Madridčanom pripomínala, čo sa stane ak sa z dvoch bratov stanú nepriatelia, ak sa vzbúri proti sebe tá istá krv. Aspoň tak o tom hovorila legenda, ktorú som poznala ja. My cigáni sme veľmi poverčivý národ, sťahujeme sa z mesta do mesta, z dediny do dediny a legendy si prisvojujeme. Postupne naše duše splývajú s duchom krajiny, ale korene sa zapustia len do polovice. Nikdy sme nevedeli, kam vlastne patríme, odkiaľ sme prišli. Porozumeli sme ich jazyku, podučili sa ich náboženstvu, ale vždy sme to len my cigáni, pouliční muzikanti a zabávači, vieme, ako chutí život a chránime si vlastnú suverenitu. Mala som vtedy 17 rokov, keď sa Jeho Veličenstvo, Karol III. z jeho najmilostivejšej a najspravodlivejšej vôle rozhodol cigánov uznať právoplatnými obyvateľmi Španielskeho kráľovstva. Nadýchli sme sa slobodného vzduchu, okovy, ktoré nás toľké roky zvierali povolili a my sme už nemali byť jedineční, označenie gitano sa nesmelo viac používať, teraz sme boli castellanos nuevos. Do našich kruhov sa šírila kresťanská vzdelanosť, ušlo sa nám práva stavať si príbytky medzi ostatnými castellanos a nikto nám viac nesmel určovať, ako si zarobíme na chlieb. S vyhlásením, ktoré učinil Karlos III. mali dnes všetci castellanos nuevos rovnaké právo na lekárske ošetrenie ako ostatní Madridčania. Žiadna sloboda však nie je bezhraničná. Akokoľvek sa cítime slobodní, vždy existuje niečo, čo nám zväzuje ruky a čomu sa musíme podvoliť, a tak zachovávať slobody druhého. Žiadali od nás na oblátku priveľa. Ak je kultúra žijúcim duchom, tak potom je jazyk jeho pulzujúcim srdcom. Každá jeho tepna sa časom rozkonári a zdokonalí, prerastie človečie bytie a jeho tepu sa prispôsobí myslenie. Pochovať jazyk by znamenalo usmrtiť tisícročnú tradíciu. Opustili sme potulný život, odeli sa do cudzích, nepohodlných šiat, ako keď uchopíte do dlane divokú holubicu a bránite jej rozprestrieť krídla, pretože sa bojíte, že by vás zradila a odletela. Nejedenkrát sa naši priatelia dostali pred najvyšší súd, raz za používanie el caló na verejnosti, inokedy pobúrili svojím zovňajškom. Castellano bola lakonická ako pochod maurského vojska, ale zároveň v sebe niesla vľúdnosť a vnútornú harmóniu, typickú pre tunajších ľudí. Moja matka zahynula už pred rokmi, otca som nepoznala. Matka bola miernej povahy a som si istá, že by mi bola dožičila vľúdneho a ochotného slychu. Zomrela však skôr, ako mi stihla dať odpoveď a s ňou zomrela aj moja zvedavosť. Nikdy som nepochybovala, že som čistokrvná cigánka, moje telo potvrdzovalo hmatateľnú skutočnosť. Mala som veľa nápadníkov a medzi cigánmi sa povrávalo, že som dokonalou kópiou mojej nebohej matky. Oči som však nemala cigánske, boli tmavšie ako noc, divoké s orientálnym nádychom a zároveň pokorné, bol v nich zapísaný môj osud. Pretože osud, ten podlý zradca sa splní či si to želáme alebo nie. 

Mesto sa práve prebúdzalo k životu. Bolo síce včasné ráno, ale ulice už zneli tým krásnym raňajším šelestom, ktorý nedovolí zotrvať v nečinnosti jedinej živej bytosti. Plaza Mayor bola srdcom mesta a strediskom predavačov, muzikantov, maliarov, zabávačov, vykladačov kariet, konali sa tu býčie zápasy a inkvizícia tu uskutočňovala actus fidei. Mala obdĺžnikový pôdorys a z každej strany bola ohraničená budovami. Kráľovnou bola La Casa de la Panadería, postavená ešte za čias Filipa II.. Dnes na prízemnom podlaží sídlila kráľovská kancelária a svoje miesto tu mala aj Kráľovská akadémia histórie.

„Ak sa posnažíme, dnes si odnesieme domov slušný zárobok. Kráľ si myslí, akú strašnú láskavosť nám preukázal, keď z nás strhol tulácke oblečenie a posadil nás do školských lavíc, aby sme sa tam učili tie ich svetácke múdrosti. Učinil tak z číreho strachu, pretože sme jedineční a celý svet nám závidí!“ potom niečo ofrkol v romaní a rozhorčene si sadol na drevenú stoličku, ktorú si bol priniesol.

„Psst, tichšie Diego, niekto ťa môže počuť a privodíš na nás nešťasite. Vždy sa necháš uniesť hnevom a to sa stane raz tvojou záhubou. Cigáni sú tu v cudzej zemi a nemôžu si klásť podmienky, ak tak kráľ učinil, neostáva nám nič iné ako zmieriť sa s osudom...“

„Osud, osud! Aký je to už len osud, keď sa musia cigáni vzdať svojej minulosti a tradícií. Nie, s takým osudom sa ja zmierovať nebudem a ani nechcem. Cigáni sú doma všade. Sme ozdobou ulíc a o našej muzikálnosti si hovorí celý svet.“

Z gitary sa vylúdili prvé tóny. Ich ľubozvučnosť sa vznášala ponad námestie, postupne sa zhromaždil okolo veľký zástup ľudí a čakal na vyvrcholenie cigánskej parády. Všetky oči sa upierali na mňa. Cez ústa sa mi predral smelý tón, ktorý vdýchol nemej piesni život. Bolo to vyznanie lásky mladej dievčiny, ktorú zasiahli Amorove jedovaté šípy a spravili z nej otrokyňu lásky. Ťahavý a ponurý tón vyvolával v srdciach poslucháčov bezdný smútok a emócie sa pretláčali na povrch v podobe slaného zázraku, ktorý kedysi Venuša premenila na ruže. Moje ruky sa pohybovali spolu s melódiou a zrakom som si premeriavala nadšených poslucháčov. Boli medzi nimi aj mladí, aj starí, muži či ženy. Kým som takto rozdávala svoj pôvab všetkým a nikomu, slnko bolo v polovici svojej púte a osvetľovalo celé námestie. Potom spočinuli moje oči iba na jedinom. Bol celkom vzadu a nemohla som si objekt môjho záujmu prezrieť tak, ako by som chcela. Kútikom oka som ho so zaľúbením pozorovala, najprv jedným okom a potom ako som sa presvedčila, že ma neklame vlastný zrak, venovala som mu celý svoj pohľad. Tí bezočivci, ktorí ma hltali žiadostivými očami, si daromne namýšľali, že snáď sledujem ich. Najprv sa mi vryla do pamäte jeho tvár, dvojica očí v ktorých odpočívalo rozbúrené more počas bezmesačnej noci, pery stvorené pre horúce bozky. Vysoká postava, útly pás a dvojica hybkých nôh. Bola to priam nebeská rozkoš popásať si na ňom oči. Usmieval sa tým potmehúdskym úsmevom, ktorým si muž podmaňuje srdce ženy. Vyzeral ako Boh, ktorý zostúpil z piedestálu, aby ma mučil svojou nadpozemskou príťažlivosťou.

Pieseň sa skončila, zástupy zredli a on sa vytratil. Nechcela som nikoho vidieť, nič počuť, chcela som ho ešte aspoň raz zazrieť. Už nikdy nebudem úplne šťastná, slnko a hudba ma nenaplnia, zmietala mnou prudká vášeň, ktorá ma zbavovala súdnosti, láska prišla tak nečakane, až sa mi z toho zakrútila hlava. Od toho dňa som žila z jedinej spomienky, dňom i nocou som sa kolísala na vlnách toho rozbúreného mora, ktorého živelnosť mi brala spánok. Prešli dni, týždne a ja som nevedela ani len jeho meno. Medzi ľuďmi sa povrávalo, že je to len otázka času, keď sa vojna na ďalekom západe konečne skončí a cigáni budú môcť slobodne opustiť pôdy Pyrenejského polostrova a vydať sa v ústrety novému životu. Bolo to už raz v našej povahe, nikde dlho nezotrvať. Pred nejakým časom by som sa bola tejto skutočnosti tešila, no dnes mi aj tá najmenšia predstava, že by moje nohy viac nekráčali po tej istej zemi ako tie jeho a oddeľoval nás celý oceán, spôsobovala Tantalove muky.

„Nie som šťastná, bude sa mi cnieť za týmto krásnym krajom, bude mi chýbať ten pouličný duch, kvôli ktorému sem prichádzajú tisíce cudzincov. Zbožňujem, keď ma ráno prebúdza vôňa čerstvo natrhaných citrónov a keď mi večer dáva dobrú noc sladký uličný šum nočného života, ktorý opíja a opantáva ľudom myseľ. Romantické uličky a tajné zákutia, v ktorých ožívajú príbehy lásky...cítim sa tu doma.“

Počula som ako mi Diego niečo hovorí, ale jeho hlas znel slabo, nezrozumiteľne, ako by medzi nami stál vysoký múr. Vtom ma niečo potiahlo za karmínovočervenú sukňu a vytrhlo ma zo zamyslenia. Sprvu tam nebol nikto a na sekundu som zaváhala, či to nebol iba prelud. Potom som sklonila hlavu. Hľadela na mňa dvojica malých zvedavých, rozkošných očičiek. To chlapčiatko mi siahalo sťa po pás a v detsky nežnej rúčke žmolilo vyšívanú vreckovku.

Po hodnej chvíli na mňa prehovorilo lámanou kastílčinou: „Seňorita, toto je pre Vás. Dnes po západe slnka čakajte pred Puerta de Atocha.“

Strčil mi do ruky skrčené klbko a v tom okamihu ho nebolo. Bola jemná na dotyk, na okrajoch prešívaná zlatou niťou a nádherne sa ligotala. V ľavom dolnom rohu bol vyšitý znak. Obzrela som sa okolo seba, Diego chlapcovi nevenoval veľkú pozornosť. Nebolo nič neobvyklé, že mi tí malí nezbedníci prišli niečo darovať. Rýchlo som si ju ukryla pod bavlnený živôtik. Srdce sa mi rozbúšilo a prsia mi stiahlo od úzkosti. Zúfalo som prebehla očami po námestí, no po chlapcovi nebolo ani stopy.

„...pred západom Slnka,...áno, tak to povedal, pred Puerta de Atocha. Bolo by to šialenstvo ísť tam....“ Posledné slová boli slovami rozumu. Ruku som priložila na miesto, kde som mala skrytú vreckovku a blažene som povzdychla. 

Rútila som sa ulicou Calle de Atocha zahalená do čierneho plášťa zopnutého pozlátenou agrafou, ktorú som zdedila po matke. Mala som na sebe celý svoj majetok. Obliekla som si cigánske šaty, bolo to trúfalé, ale cítila som sa tak istejšie. Madrid sa o takomto čase premieňal do svojej hriešnejšej podoby. Tu i tam sa ozýval chrapľavý smiech ľahkých žien, ktoré postávali na kraji cesty. Z neďalekej krčmy zase prichádzal príšerný ryk chlapov, ktorí našli potešenie v alkohole a každú chvíľu človek narazil na kadejakého žobráka. Nechýbali ani cigáni. Zbiehala sa tu tá najväčšia spodina a slušní obyvatelia o takomto čase do ulíc nevychádzali. 

Srdce mi búšilo sťa štvanej zveri rútiacej sa kamsi do neznáma. „Už to nemôže byť ďaleko...“ opakovala som si dookola. Na konci ulice som sa dala doprava a nakoniec som prešla na jej protiľahlú stranu. Bola som na mieste. Cez deň sa tadiaľto premávali honosné kočiare s najurodzenejšími obyvateľmi Madridu, no teraz bola ulica celkom prázdna. Hlavou sa mi preháňalo tisíce myšlienok, no ani jedna nedávala zmysel. Nevedela som, čo vlastne robím a ako sa to celé skončí. Triasla som sa ako osika a aby som sa trochu rozptýlila, preskúmala som očami sochárske veľdielo. Celá Puerta sa skladala z troch veľkých oblúkov zdobených anjelmi a množstvom vojenských trofejí. Jej priečelie, obrátené do ulice bolo korunované kráľovským erbom a druhá strana, otočená do obrovskej záhrady zasa erbom Madridu.

Rukou som sa dotkla chladného kameňa a prstami som prešla po žulovom povrchu. Vtom som začula erdžanie a zvuk cválajúceho zvieraťa, ktorý upútal moju pozornosť a zvýšil ostražitosť. Čierny koč zastavil rovno predo mnou a ja som inštinktívne ustúpila. Dvierka na kočiari sa pomaly otvorili a mesačný svit odhalil jeho tvár. Na čiernom kabátci mal vyšitý ten istý neznámy znak, aký bol na vreckovke, ktorú mi dnes ráno podaroval ten roztomilý chlapec. Spravila som prudký krok vzad a kapucňa mi skĺzla na plecia. V očiach mi vzbĺkol oheň a pomaly ma opúšťala pevná vôľa. Dobre vedel, aké pocity ma ovládajú, moje telo ma zradilo. Lev sa víťazoslávne pousmial a zahral to na strune láskavosti, pokore a falošnej zdržanlivosti.

Pristúpil bližšie a prehovoril: „Seňorita Carmen, pani môjho srdca, odkedy som Vás zočil na hlavnom námestí, nemožno mi je prestať na Vás myslieť. Neublížim Vám, to radšej zhyniem Heraklovov smrťou.“

Už nebolo nijakej záchrany, do hlavy sa mi nahrnula krv a v ústach som mala sucho. Pozbierala som posledné zvyšky zdravého úsudku, ako keď sa topiaci chytá slamky a odvetila: „Vznešený pane, nezaslúžim si takéto slová, som len obyčajná cigánka, nehodná Vašej pozornosti.“ sklopila som oči a pozrela do zeme.

„Ste hodná viac ako obyčajných lásky slov, ste ako divoký kvet uprostred púšte, ktorý láka pútnikov do záhuby. Požehnaný nech je deň, keď moje oči spočinuli na Vašich, keď moja daromná duša začula ten anjelský spev. To ja si nezaslúžim Vašu pozornosť, no i tak prichádzam ako oddaný otrok Vašej krásy, prosím, drahá Carmen, netrestajte ma viac svojou ľahostajnosťou a pozrite sa na mňa tak, ako sa ja pozerám na Vás.“

V očiach mal úprimnosť, ale aj žiadostivosť. Pozeral sa na moje šaty, ale videl iba mňa, cítila som ako ma Boh stvoril.

„Vznešený pane, veď ma ani len nepoznáte a už mi lásku vyznávate. Boh mi je svedkom, že Vás nadovšetko ľúbim, ale zároveň ma premkýna strach, že nie ste ku mne úprimný a Vaše slová sú len slovami chvíľkového poblúznenia.“

Vtom ma chytil okolo pása, pritlačil k múru a na pery mi vtisol naliehavý bozk. Bránila som sa, ale bol silnejší. Naše pery sa odtrhli, zahľadel sa mi do očí a zašepkal: „Ešte stále mi neveríte, moja najsladšia Carmen? Nazdávate sa snáď, že sa s Vami iba zahrávam? Cítim ako sa Vaše telo prispôsobuje mojím dotykom, ako Vám srdce vynecháva úder zakaždým, keď sa na Vás pozriem.“

Snažila som sa uhnúť pohľadom, ale bola som ako začarovaná. Preľakla som sa nad pravdivosťou jeho slov, bol si vedomý toho, že ma má v hrsti. Chcela som ujsť, ale rukou ma držal mocne okolo pása.

„Ste namojveru pravou cigánkou, toľko protikladov v jednej žene, žeravá ako práve skutá oceľ a chladná ako májové slnko. Nebráňte sa viac a dovoľte mi Vás milovať.“

Bolo zbytočné naďalej sa vzpierať a snažiť sa vymaniť z jeho železného zovretia. Ochabla som v jeho náručí a on vedel, že dosiahol, čo chcel.  

Uprostred tej záhrady stála fontána, ktorú som si predtým nevšimla. Bola výnimočná a nevedela som si predstaviť dokonalejšiu sochársku prácu. Zaviedol ma priamo k nej. Posadil sa na mramorový múr a ja som sa uvelebila v jeho lone.

Chytil ma okolo pása a riekol: „Toto bude naše hniezdočko lásky, Vaše a moje, sľúbte, že nikdy nebudete milovať iného než mňa,“ jeho hlas znel ako keď odsúdenec prosí o milosť.

„Nieto na svete slov, ktorými by som dostatočne vyjadrila, čo k Vám cítim. Beda mi! Spravili ste si zo mňa služobnicu a nedali ste mi čas na rozmyslenie. O mojej láske nieto pochýb, len či tá Vaša bude rovnako horieť, aj keď Váš pohľad priláka urodzenejšia dáma než som ja.“ skormútene som povzdychla.

„Mal som pred Vami veľa žien, no žiadna vo mne neprebudila toľko lásky, akú cítim, keď sa Vás dotýkam. Len malá myšlienka na Vaše oči, vlasy, Vaše jemné krivky a guľaté ňadrá, ktoré jemne vystupujú ako dva pahorky spoza ľahkej róby, ktorú ste si obliekli a tie ružové pery, čo snúbia sa s ohnivými bozkami...Milujem Vás.“ 

„Tam, odkiaľ ste prišli, šum mora zasial ľuďom do srdca pokoj, slnko rozveselilo im ducha. Ste hrdý na svoj pôvod, pretože ste plodom tej krásnej zeme. V živote Vás však čaká veľké utrpenie.“ 

„Drahá Carmen, keď som s Vami, nebo mi leží pri nohách. Vidíte tu hviezdu, čo tak divo žiari? Znesiem Vám ju a položím k nohám, pretože krásou sa Vám nevyrovná.“ Pritisol si pery na môj krk a obdarovával ma náruživými bozkami.

Opantaná elixírom lásky som mu bozky opätovala, zatiaľ čo jeho prsty zo mňa šikovne sňali kúsky oblečenia. Zrazu som sa pred ním ocitla v Evinom rúchu a už nebolo úniku. Hodvábna vreckovka, ktorú mi bol daroval, mi vypadla. Oddala som sa spaľujúcej vášni a mesiac bol svedkom nášho splynutia.

„Odovzdala som sa Vám, lebo Vás milujem, prosím, prezraďte mi Vaše meno, drahý môj, nemôžem predsa ľúbiť tieň bez mena!“

„Volám sa Marcello Pianetti a pochádzam zo vznešenej rodiny. Oslovujú ma Vojvoda neapolský a v Madride som kvôli obchodu.“

Aký bol len hrdý, keď sa mi predstavoval. Pomyslela som si, že musí to byť ozaj krásny kraj ten neapolský.

„Vaše meno je podmanivé ako Vy sám. Ten znak, ktorý ste mi poslali na hodvábnej vreckovke, čo znamená?“ zodvihla som jemnú látku zo zeme a prstom prešla po vyšitom symbole.

„Je to erb rodiny Pianetti.“ odvetil veľavýznamne.

„Aký je to pocit patriť niekam?“ spýtala som sa zasnene.

„Je to česť a istota.“

Bol presvedčený o svojich slovách. Kým sme tam tak ležali, dvaja a pritom jeden, nechcelo sa mi premýšľať o budúcnosti.

„Ľúbim Vaše meno, ľúbim Váš kraj, ľúbim Vás, vezmite ma so sebou! Viem, že ženou Vašou nikdy môcť byť nebudem, ale dovoľte mi sprevádzať Vás! Radšej Vás budem v tichosti milovať ako žiť ďaleko od Vás.“ slzy sa mi tisli do očí.

„Drahá Carmen, správne uvažujete. Iným je dovolené ženiť sa, ktorí nikdy nevideli vybuchnúť vesmír a my sa musíme skrývať, ako by sme spáchali nejaký zločin. Zaviedol som Vás sem, pretože La Fuente de la Alcachofa je magická, bola postavená, aby ľuďom pripomínala, že ozajstná hodnota sa ukrýva v ich srdciach. Kto sa pozerá otvorenými očami, uvidí zázrak. Duša je tým zázrakom, ktorý vdýchla Palas Aténa nehybnej hmote. Podobne ako artičoka, aj telo je iba schránka a jediná cesta ako objaviť vnútornú krásu je láska.“

Od toho dňa sme sa každý večer stretávali pri Fuente de la Alcachofa, ktorá sa stala symbolom našej lásky. Často mi rozprával o svojej krajine a ja som ho s hĺbavými očami počúvala. Miloval ma ako svoju ženu. 

Na jeseň roku 1783 sa vojna na západe skončila a cigánom sa otvorili vytúžené dvere. Netrávila som viac čas s cigánmi a dosť som sa do seba uzavrela. Nedokázala som bez neho existovať. Chcela som utlmiť neuhasínajúcu túžbu, no márne. Deň čo deň som sa umárala rozmýšľaním nad budúcnosťou a nad tým, kam až ten pochabý ošiaľ zájde. Aj on si to všimol a aby mi vyhnal z hlavy pochmúrne predstavy, obšťastňoval ma horúcimi bozkami, a tak som mu nikdy o svojej vnútornej trýzni nepovedala. Prišiel však deň, o ktorom som vedela, že jedného dňa príde a teraz, keď bol už tu, nebola som pripravená.

„Naša osada zajtra odchádza. Ak sa rozhodnem odísť s nimi, opustiť Vás, už nikdy nebudem šťastná. Srdce mi káže, aby som zostala pri Vás, no opustiť svoju rodinu by znamenalo zradiť vlastnú krv. Povedzte, že ma vezmete so sebou, hoc aj ako Vašu služobnicu a ja zostanem,“ rozplakala som sa.

„Či prináleží mi právo rozhodovať o Vašom živote? Naša láska bola neistá od samého počiatku, bolestný koniec ste predvídali, drahá Carmen. Nemôžem Vám zaručiť dobrý život a hoc mi srdce pukne od žiaľu, keď Vám poviem, nie je nám súdené žiť bok po boku, spoločnosť za nás rozhodla.“

Posledný krát sme sa milovali. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ROZHOVOR S DAVIDOM ENGELSOM - FÓRUM

Belgický historik: Čaká nás čo Rimanov v prvom storočí pred Kristom

K vláde majú prísť autoritárske režimy.


Už ste čítali?