V hľadisku dva páry modrých očí,
zasnený vzhľad, bystrý pohľad,
čas plynie, opona čoskoro padne,
v dave sa mi opäť niekam stratí.
Kráča rezko, ani krok navyše,
ale vždy je o jeden vpred,
tá záhada, to tajomstvo, čo smelo si oblieka,
prosím ponor ma doň, utop ma a zahub,
to je moja naliehavá sladká smrť.
Povrchnosť a arogancia jeho očiam nepristanú,
obeta a márnivosť, v duši sa bije protiklad,
lásku neokúsil, v láske nesklamal sa,
čo nie je, môže byť.
Túžba vzplala z hlbokého porozumenia,
no nikdy porozumenie z túžby,
zákony sú známe odnaveky,
v žiali do večnosti odsúdia nás.
Príroda je záhadou,
morálku nás neučila,
neresť on nosí v modrom kabáte,
na vrchu sofistikovanosť, vnútri opojný úpadok.
Nikdy krásne nič bez zákona nebolo,
len v hrane nestanú sa z nás šialenci,
len čo má začiatok a koniec môže vymedziť sa, z nepochopiteľna sa oddeliť.
V onom nepochopiteľnu volím ja byť s tebou,
beztvará a bez hmoty,
bez okraja a bez hrany,
šialenec plávajúci vesmírom,
bez hlavy a bez času.
(Z tajného šuflíka)